Predstavte si, že ste všetko najlepšie vo svojom živote už dokázali a to, čo by ste vytvorili neskôr, už nebude ani zlomkom hodnoty vašej doterajšej práce. Rozhodnete sa preto dobrovoľne opustiť tento svet. Absurdné? Nuž uvedieme vám jeden príklad, spisovateľa, ktorý takto dospel k svojmu smutnému koncu už vo svojich 35 rokoch.
Japonský prozaik Rjúnosuke Akutagawa je považovaný za jedného z najlepších spisovateľov na týchto ostrovoch z počiatku 20. storočia. A pritom celé jeho dielo pozostáva len zo súboru asi stoštyridsiatich poviedok čerpajúcich prevažne z japonskej histórie z obdobia 800 až 1200 nášho letopočtu. Z pôvodných krátkych príbehov dokázal vytvoriť plnohodnotné rozprávanie s nádychom jemnej irónie a vtipu. Na druhej strane však jeho poviedky možno považovať i za studené vycizelované texty, pri ktorých niekedy po prečítaní doslova behá mráz po chrbte.
Stačí spomenúť starenu z poviedky Rašómon, ktorá strihá vlasy mŕtvym ženám, aby tak mohla vyrábať parochne a aspoň z niečoho žiť. Apropo, takto znie aj titul filmu od slávneho Akiru Kurosawu*, námetom je však iná poviedka, ktorej názov v českom preklade znie: V houštine.
*určite poznáte aspoň z počutia Kurosawov najznámejší film Sedem samurajov, ktorého americký remake Sedem statočných doslova dobyl celý svet, najlepší jeho film, aspoň podľa kritikov, je však práve spomínaný titul Rašómon, ktorý získal v roku 1951 ocenenie Zlatého leva na filmovom festivale v Benátkach
V roku 1927 spáchal tento brilantný poviedkár samovraždu požitím veľkej dávky barbiturátov. Či už bolo dôvodom spomínané dobrovoľné ukončenie literárnej kariéry alebo obava zo svojho duševného stavu /hlavne strach, že zdedil duševnú poruchu po svojej matke a jej blízkych príbuzných/, tak či onak, literárny svet prišiel o naozajstného majstra svojho umenia.