Keď som sa rozhodla, že ideme prerábať dom, veľmi dobre som vedela, čo chcem. Náš dom bol predtým zariadený presne tak, ako ho chceli mať zariadení moji svokrovci. Keď sme stavali a všetko zariaďovali, bola som tehotná a bola som rada, že žijem. Nieto ešte, aby som sa s niekým hádala o nábytku či o iných veciach. Bola som šťastná, že to niekto iný vyrieši za mňa a nestarala som sa o to, ako to vlastne bude celé vyzerať. Keď som to videla, došlo mi, že som sa do toho asi starať mala a to teda poriadne. Veď to nie je normálne, aby mal mladý človek zariadený dom ako za čias socializmu. Teraz sa už predsa nábytok kúpiť dá. A pekný. A ešte aj za rozumnú cenu. No jediné, čo ma skutočne veľmi nahnevalo bolo to, že nechali len tak otvorené schody.
Chystala som sa mať predsa dieťa, dieťa, ktoré bude s najväčšou pravdepodobnosťou maximálne hyperaktívne, teda ak bude po jednom z nás dvoch. A oni nechali schody len tak. Nezabezpečené. Potom tam môj muž nasilu niečo zbúchal, ale vedela som, že keď budem mať viac energie, všetko to zruším. Takto to jednoznačne vyzerať nebude. A začala som presne s tými nešťastnými schodami, ktoré mi tak veľmi iritovali dušu a aj oko.
Okamžite som na ne dala nerezové zábradlie. To by človek neveril, ako veľmi to dokáže zmeniť atmosféru celého domu. Zrazu tam šlo o viac, ako len o obyčajné schody. Týmto som začala azároveň aj pokračovala. Materiálu som sa držala, no zároveň som vyhodila nevkusnú pohovku a iné veci, ktoré boli naozaj nad moje sily. Svokrovci sa síce netvárili nadšene, keď to videli. Predsa len, dosť sa na tom všetkom nadreli a ja som im takto zobrala vietor z plachiet. Bol to však môj domov a nie ich. A ja mám predsa právo zariadiť si svoj domov tak, ako chcem. A nepotrebujem k tomu povolenie. Určite si stojte aj vy za tým, čo chcete. Vyhnete sa potom neželaným problémom.